Mendel bol moravský kňaz, prÃrodovedec a biológ nemeckej národnosti, opát augustiniánskeho kláštora v Brne. Položil základy genetiky ako vednej disciplÃny. Skúmal zákonitosti, spôsob a pravidlá dedenia jednotlivých znakov u organizmov, pri krÞenà hybridov (najmä hrachu Pisum sativum). Z kvantitatÃvneho hľadiska a na základe matematických a Å¡tatistických vyhodnotenà pomerov u hybridov, ktoré zÃskal v jednotlivých dcérskych generáciách, sa mu podarilo objaviÅ¥ vÅ¡eobecne platné pravidlá, ktoré dnes poznáme ako Mendelove zákony.
Jeho súÄasnÃci spomedzi biológov vÅ¡ak jeho prácu ignorovali. Satisfakciu mu posmrtne v roku 1900 poskytli poprednà biológovia, Carl Correns v Nemecku, Hugo de Vries v Holandsku a Erich von Tschermak-Seysenegg v Rakúsku. Jeho zákony dediÄnosti potvrdili, prijali a ukázali, že platia pre rastliny aj živoÄÃchy.(Wikipedia 2009)
Už od zaÄiatku Å¡túdia ľudskej genetiky, slúžila farba oÄà ako vzor Mendelovej dediÄnosti, ktorý bolo možné okamžite pozorovaÅ¥ u vÅ¡etkých ľudÃ. NajväÄÅ¡Ã vplyv na naÅ¡e dneÅ¡né vnÃmanie dediÄnosti farby oÄà mali dve práce zo zaÄiatku dvadsiateho storoÄia, jedna z USA a jedna z Veľkej Británie. Å túdiom rodÃn cez tri generácie, doÅ¡li k rovnakému výsledku a to, že hnedá farba sa správa ako dominantná a modrá ako recesÃvna. (Davenport a Davenport 1907, Hurst 1908) Teda podľa tohto modelu nie je možné, aby dvaja modrookà rodiÄia mali dieÅ¥a s hnedými alebo zelenými oÄami. V skutoÄnosti vÅ¡ak existujú prÃpady, kedy sa modrookým rodiÄom narodilo hnedooké dieÅ¥a. (Holmes a Loomis 1909, S. Wright 1918) To jasne dokazuje, že tieto zastarané modely, ktoré sú v Å¡kolách eÅ¡te stále vyuÄované ako úvod do genetiky Äloveka, sú nepresné. (Sturm a Frudakis 2004)
Tento model vychádza zo zistenie, že gény ovplyvňujúce farbu oÄà sa nachádzajú na 15. a 19. chromozóme. Tieto dva gény sú nazvané bey2 (OCA2, chromozóm 15) a gey (EYCL1, chromozóm 19). Na bey2 géne sa dedà modrá a hnedá farba, na gey géne sa dedà zelená a modrá. Oproti Mendelovmu modelu sú tu zahrnuté dve alely navyÅ¡e, Äiže každý jedinec má Å¡tyri alely ovplyvňujúce farbu oÄÃ. Pri prejavovanà rôznych zdedených alel vo fenotype jedinca platia podobné pravidlá ako v predchádzajúcom, Mendelovom modele.
Hnedá farba je dominantná, túto alelu by sme si mohli oznaÄiÅ¥ ako veľké „B“ (z angl. brown), modrá je recesÃvna, rovnako si ju oznaÄÃme pÃsmenom „b“, avÅ¡ak malým, pretože je recesÃvna (z angl. blue), a zelená je recesÃvna voÄi hnedej a dominantná voÄi modrej, túto alelu si teda pomenujeme pÃsmenom „G“ (z angl. green). Aby sa modrá prejavila vo fenotype, musà maÅ¥ jedinec vÅ¡etky Å¡tyri alely modrého typu, schematicky znázornené bbbb, teda nenesie vlohu pre žiadnu inú farbu ako modrú, svojÃm potomkom môže taktiež odovzdaÅ¥ len vlohu pre modrú farbu. Naopak na prejavenie sa hnedej farby oÄà staÄà len jedna kópia alely B na chromozóme 15, Äiže genotyp má v tomto prÃpade najviac variáciÃ: Bbbb, BBbb, BbGb, BBGb, BBGG, BbGG. Pre zelenú farbu sú možné dva genotypy: bbGb a bbGG. (Williamson, Bernard a Williamson 2009)
Tento model vÅ¡ak nepoÄÃta s rôznymi farebnými odtieňmi, ani nedokáže vysvetliÅ¥ ako by mohli maÅ¥ dvaja modrookà rodiÄia hnedooké dieÅ¥a.
Na základe skúmania a porovnávania DNA v miestach OCA2-HERC2 génov, bol objavený SNP rs12913832 T/C, ktorý je pravdepodobne zodpovedný za modrú, respektÃve hnedú, farbu oÄÃ.
Tento model je zostrojený tak, aby ukázal ako funguje mechanizmus génovej regulácie na molekulovej úrovni. Ak je aktÃvna rs12913832*T alela, dovolà HLTF (z angl. helicase-like transcription factor), aby sa vÄlenil do heterochromatÃnu a tým umožnil kondenzáciu heterochromatÃnu na euchromatÃn, ktorý je menej Å¡piralizovaný a jednoduchÅ¡ie sa transkribuje. V tejto forme sa na HLTF naviažu MITF a LEF1, ktoré majú regulaÄnú funkciu a RNA polimeráza II zaÄÃna transkripciu na OCA2 géne. OCA2 proteÃn potom podnieÅ¥uje úplne dozretie melanozómov, Äo sa prejavuje ako hnedá farba oÄÃ.
Naopak alela rs12913832*C zabraňuje interakcià HLTF s heterochromatÃnom, teda MITF a LEF1 sa nemôžu priÄleniÅ¥ a nemôže prebehnúť transkripcia, Äo vedie k absencià OCA2 proteÃnu vo vnútri melanocytov dúhovky. Spôsobuje to stratu melanÃnu a modrú farbu oÄÃ. (Sturm a Larssons 2009)
Na základe DNA od 6168 jedincov sa vedci pokúsili vypracovaÅ¥ model na predpovedanie farby oÄÃ. Stanovili 24 jednonukleotidových polymorfizmov(SNP= z angl. single nucleotide polymorphism) z ôsmich génov, ktoré sa podieľali na farbe oÄÃ. Zo svojich výsledkov vyvodili záver, že len 6 z týchto SNPov v oblastiach OCA2-HERC, SLC24A4, SLC45A2, TYR a IRF4, sú hlavnými indikátormi farby oÄà s úspeÅ¡nosÅ¥ou 0.93 pre hnedú farbu, 0.91 pre modrú a 0.72 pre zmieÅ¡ané farby. (Liu, a inà 2009)