Dúhovka je ÄasÅ¥ oka, nachádzajúca sa medzi rohovkou a Å¡oÅ¡ovkou. Práve ona je tou farebnou ÄasÅ¥ou oka, ktorú môžeme vidieÅ¥ (Farba oÄà 2009). Pozostáva z dvoch ÄastÃ, rôzneho embryologického pôvodu. Vo vnútornej Äasti sa nachádza zadný pigmentovaný epitel (IPE = z angl. iris pigment epithelium), ktorý je tvorený dvojitou vrstvou pigmentových buniek. Tieto sú pevne spojené medzibunkovými väzbami. Odtiaľ vychádza svalová vrstva, ktorá prechádza až do strómy (Fine a Yanoff 1979). Je zložená z dvoch typov svalov, rozÅ¡irovaÄa a zvieraÄa zrenice, ktoré zabezpeÄujú tzv. zrenicový reflex, Äiže sÅ¥ahovanie a rozÅ¡irovanie zrenice pri meniacej sa intenzite svetla (Dúhovka 2009). Nad strómou sa nachádza predná hraniÄná vrstva, ktorá je zo vÅ¡etkých najtenÅ¡ia, hlavne u ľudà s modrou farbou oÄà (Sturm a Larssons 2009).
Farbu ľudských oÄà spôsobuje predovÅ¡etkým pigment melanÃn, ktorý je produkovaný bunkami nazývanými melanocyty. V cytoplazme týchto buniek sa nachádzajú organelové Å¡truktúry, melanozómy. K tomu, aby vznikol melanÃn, je nevyhnutný enzým tyrozináza, ktorý katalyzuje reakciu v bunke. Porucha tohto enzýmu spôsobuje albinizmus, v tomto prÃpade sú melanocyty neschopné vytváraÅ¥ pigmentové farbivo (Kons dátum neznámy).
KvantitatÃvne Å¡túdium melanocytov v dúhovke, ukázalo, že tvoria približne 66% stromálnych buniek (Wilkerson, a inà 1996), nezávisle od farby oÄÃ. (Sturm a Larssons 2009) Pritom bledé sfarbenie dúhovky sa vyskytuje takmer výluÄne u Európanov a ľudà európskeho pôvodu, i keÄ podobné prÃpady sa ojedinele vyskytli aj v iných populáciách. (Imesch, Wallow a Albert 1997)
Existujú dva typy melanÃnu, eumelanÃn a feomelanÃn. EumelanÃn je hnedo-Äierny a je zodpovedný za tmavé sfarbenie. Je uložený v eumelanozómoch vajcovitého tvaru. FeomelanÃn je Äerveno-žltý pigment uzavretý vo feomelanozómoch. (R. Sturm 2001) Pomer feomelanÃnu a eumelanÃnu sa odliÅ¡uje pri rôznych farbách oÄÃ. TmavÅ¡ie dúhovky obsahujú viac eumelanÃnu a bledÅ¡ie odtiene obsahujú viac feomelanÃnu. (Wakamatsu, a inà 2008)
Modrú farbu oÄà spôsobuje veľmi malé množstvo pigmentu melanÃnu na prednej strane dúhovky. (Imesch, Wallow a Albert 1997) Táto farba je typická hlavne pre severnú a strednú Európu. Vedci predpokladajú, že ju spôsobila mutácia, ktorá sa objavila len pred približne 10 000 rokmi niekde v oblasti ÄŒierneho mora. (Eiberg, a inà 2008) Domnievajú sa, že táto farba ľuÄom pomáhala prežiÅ¥ tmavé depresÃvne zimy lepÅ¡ie ako jedincom s hnedými oÄami. (Sturm a Larssons 2009)
Mendel bol moravský kňaz, prÃrodovedec a biológ nemeckej národnosti, opát augustiniánskeho kláštora v Brne. Položil základy genetiky ako vednej disciplÃny. Skúmal zákonitosti, spôsob a pravidlá dedenia jednotlivých znakov u organizmov, pri krÞenà hybridov (najmä hrachu Pisum sativum). Z kvantitatÃvneho hľadiska a na základe matematických a Å¡tatistických vyhodnotenà pomerov u hybridov, ktoré zÃskal v jednotlivých dcérskych generáciách, sa mu podarilo objaviÅ¥ vÅ¡eobecne platné pravidlá, ktoré dnes poznáme ako Mendelove zákony.
Jeho súÄasnÃci spomedzi biológov vÅ¡ak jeho prácu ignorovali. Satisfakciu mu posmrtne v roku 1900 poskytli poprednà biológovia, Carl Correns v Nemecku, Hugo de Vries v Holandsku a Erich von Tschermak-Seysenegg v Rakúsku. Jeho zákony dediÄnosti potvrdili, prijali a ukázali, že platia pre rastliny aj živoÄÃchy.(Wikipedia 2009)
Už od zaÄiatku Å¡túdia ľudskej genetiky, slúžila farba oÄà ako vzor Mendelovej dediÄnosti, ktorý bolo možné okamžite pozorovaÅ¥ u vÅ¡etkých ľudÃ. NajväÄÅ¡Ã vplyv na naÅ¡e dneÅ¡né vnÃmanie dediÄnosti farby oÄà mali dve práce zo zaÄiatku dvadsiateho storoÄia, jedna z USA a jedna z Veľkej Británie. Å túdiom rodÃn cez tri generácie, doÅ¡li k rovnakému výsledku a to, že hnedá farba sa správa ako dominantná a modrá ako recesÃvna. (Davenport a Davenport 1907, Hurst 1908) Teda podľa tohto modelu nie je možné, aby dvaja modrookà rodiÄia mali dieÅ¥a s hnedými alebo zelenými oÄami. V skutoÄnosti vÅ¡ak existujú prÃpady, kedy sa modrookým rodiÄom narodilo hnedooké dieÅ¥a. (Holmes a Loomis 1909, S. Wright 1918) To jasne dokazuje, že tieto zastarané modely, ktoré sú v Å¡kolách eÅ¡te stále vyuÄované ako úvod do genetiky Äloveka, sú nepresné. (Sturm a Frudakis 2004)