Pri detailnom pozorovanà farby oÄà vyvstáva otázka, odkiaľ tá, Äi oná farba pochádza. Kebyže sa to celé riadi podľa Mendelových zákonov, bolo by vÅ¡etko jednoduchÅ¡ie. Ľahko by sme si odvodili genotyp vÅ¡etkých Älenov rodiny a ani by sme nemuseli pátraÅ¥ Äaleko do minulosti. No v skutoÄnosti môže byÅ¥ zapojených až 2700 génov pri formácià dúhovky, Äo dokazuje komplexnosÅ¥ a zložitosÅ¥ tejto malej Å¡truktúry (Sturm a Larssons 2009). KeÄže som nemala možnosÅ¥ skúmaÅ¥ farbu oÄà aj z molekulárneho hľadiska, musÃm sa uspokojiÅ¥ len s odhadovanÃm. Rozhodla som sa postupovaÅ¥ „z dola nahor“, Äiže od najmladÅ¡ej generácie po tú najstarÅ¡iu.
Nepotrebovala som ani detailnú fotku na to, aby som zistila, že svoju farbu oÄà som zdedila po otcovi, podoba je zrejmá na prvý pohľad. Toto bol pre mňa známy fakt. Otázka pre mňa teda bola: Kde sa vzala táto farba?
Prvé, Äo bolo treba preskúmaÅ¥, boli otcovi rodiÄia. Ani u jedného sa táto farba neobjavila, taktiež ani u ostatných rodinných prÃsluÅ¡nÃkov, od ktorých som zÃskala vzorky. Teda môžem odhadovaÅ¥, že táto farba pochádza zo strany môjho starého otca.
V Mirovom prÃpade to bolo jednoduché. Jeho farba je rovnaká ako matkina a následne aj matkinho otca. Pri bližšom pozorovanà nachádzame odliÅ¡nosti, naprÃklad v podobe prstenca. KeÄže starý otec týmto prstencom nedisponuje, môžem predpokladaÅ¥, že naÅ¡a matka ho zdedila po babke, ktorá má sÃce zelené oÄi, ale má aj žltohnedý prstenec, z Äoho usudzujem, že sa dedà nezávisle od farby.
V Martinovom prÃpade bolo pre mňa obtiažne zistiÅ¥ odkiaľ jeho farba pochádza, pretože sa nepodobá ani na matkinu, ani na otcovu. Musela som teda hľadaÅ¥ vyÅ¡Å¡ie v rodokmeni. TroÅ¡ku sa jeho farba podobala babke z otcovej strany, ale tá podoba pre mňa nebola dostaÄujúca, aby som mohla povedaÅ¥, že pochádza odtiaľ. NajväÄÅ¡mi sa jeho oÄi podobali na oÄi otcovho bratranca. Nikde inde v rodine som takú istú farbu nespozorovala, teda je pravdepodobné, že pochádza od babkinej matky, alebo dokonca eÅ¡te od oveľa starÅ¡Ãch predkov.
Môj bratranec a sesternica ani jeden nemajú oÄi ako rodiÄia. KeÄže ich otec má modré oÄi, vylúÄila som ho ako pôvodcu hnedého a zeleného génu. Rozhodla som sa pátraÅ¥ smerom k naÅ¡ej spoloÄnej rodine. NajväÄÅ¡iu zhodu som naÅ¡la medzi bratrancom a babkinou sestrou Annou, ale teoreticky nie je možné, aby modrooký jedinec (babka) prenášal vlohu pre hnedú farbu. Môže to tiež byÅ¥ len náhoda, že sa ich oÄi podobajú a pôvodca pre túto vlohu môže byÅ¥ práve dedko, ktorého oÄi sÃce teraz vyzerajú vyblednuté, takmer modré, ale predpokladám, že je to spôsobené starobou, pretože melanocyty sa nedelia a ich poÄet zostáva rovnaký po celý náš život. V starobe zaÄÃnajú odumieraÅ¥ a teda aj farba oÄà preto bledne (Kons dátum neznámy). Podľa fotiek jeho potomkov usudzujem, že farba jeho oÄà bola podobná akú má jeho dcéra. Bohužiaľ som nemohla zÃskaÅ¥ fotky oÄà jeho rodiÄov ani súrodencov, aby som ich porovnala s ostatnými.
Zelená farba oÄà mojej sesternice je najviac kompatibilná s farbou babkinej sestry Gabriely, aj keÄ odliÅ¡nosti sa mi zdajú znaÄné. Existuje teda možnosÅ¥, že aj táto farba pochádza z dedkovej lÃnie.